"Sonety, jaká slast..."
Ivan Blatný

Teofil Klas (Jozef Zavarský) - Najbližšej k Taju. Růženec sonetov - mariánský alexandrínský věnec sonetů napodobující svou stavbou svátost růžence, od slovenského básníka, v originále, kompletní včetně doslovu

27. září 2008 v 23:09 | Teofil Klas |  Sonetové cykly
Vďaka ti, Bože, za vieru,
že zmocním sa raz zámeru
ruženec uviť, tak veru,
Najbližšej k Taju.

Vďaka ti, Bože, za nádej,
že nájdem ruže v záhrade,
z ktorých raz nôtu zapradiem
Najbližšej k Taju.

Vďaka ti, Bože, za lásku,
čo dvíhala, hoc na vlásku,
tú túžbu nôtiť - zaranskú -
Najbližšej k Taju.

Vďaka ti, Bože, za milosť,
- a veru si jej dal i dosť -,
že spievam, igric, chabý hosť,
Najbližšej k Taju.

RADOSTNE

I

Korunou slávy v človečenstve ovenčená,
pohýnaš v odovzdaní, Panna, dejiny.
Boh dožičil ti prísť a ostať bez viny
v ťarchavom, zretom vene tohto vyznačenia.

Ty Syna počala si z Ducha, gratia plena,
oddane prijmúc rolu matky-dievčiny.
Nám Prostredník tak s tebou vzišiel jediný,
ratolesť novej zeme, novej éry zrenia.

Kto s tebou rastie, vzopäl hrádzu dileme
odvekých ľudských mámení a blahých hnutí,
rozpoznal čaro nemať srdce kamenné.

Blažíš nás, Panna, keď sa k tebe vinieme,
uhrievaš čistou nehou priestraň našich pútí,
rozlievaš splna srdca Božie pramene.

II

Rozlievaš splna srdca Božie pramene,
aby nás burcovali premeneným vínom.
Kto tvoje staň sa zažil, nemá obraz v inom
než v tvojom vžívaní sa v dielo zjavené.

Niesť Krista blížnym - to je vnášať blažene
jedinú Radosť každým hnutím, slovom, činom.
Ty vyjavuješ nám to v dome Alžbetinom
a po celý čas, čo v nás láska plamenie.

Vybúdzaj, Panna, harmóniu nášho dňa,
nech na Kráľovstvo s tebou učíme sa zvykať,
na jeho stavbu nech aj my sme kamene.

Rezonancia naša nie je náhodná:
niet vznešenejšej ódy nad tvoj Magnifikat,
nad tvoju nieto v ľuďoch krásy pramennej.

III

Nad tvoju nieto v ľuďoch krásy pramennej
- a v Božej dlani skvie sa ona, vzácna gema.
V nej i kvet zeme vypína sa do nadzemia
a spása sveta skvitla sväto práve v nej.

Cez ňu nám zažiarilo Božie zjavenie,
vtelené Slovo z núdznych jasieľ Betlehema.
S tebou a Jozefom ho vítala tvár nemá
a po pastieroch veštci hviezdy znamennej.

Syna si Bohu dala, nepoznajúc muža,
panensky ostávajúc v dychu večnosti,
tvárnená slovom anjelského pozdravenia.

V tebe sa, Panna, pokora a sláva družia:
si milá Bohu pre poslušnosť, pre čnosti,
nad tvoje nieto v ženách ľúbejšieho mena.

IV

Nad tvoje nieto v ženách ľúbejšieho mena,
nad tvoju na hlas Božej lásky odvety.
Otec nám naše cesty v tebe posvätil,
keď všetkým, čo nám načim, teba vyznamenal.

Ty, vedomá si svojho význačného vena,
ukazuješ nám hneď aj zmysel obety:
darúvať seba skrze Krista v dozretí
Otcovi ako tribút lásky od stvorenia.

V tom vedomí ťa zasiahla reč Simeona,
že tvoju vlastnú dušu popreráža meč,
by vykľula sa zloba mnohých zo záhrenia.

Lež tvoje srdce v tiesňach bez úhony koná,
zaháňa v chráme chmáry zlovestnosti preč,
v obraze tvojom nieto najbledšieho tieňa.

V

V obraze tvojom nieto najbledšieho tieňa,
tu výtvor samú chválu vzdáva Tvorcovi.
Ten obraz zrkadlom by mal byť obnovy,
po akej lačnie duša hriechom zinačená.

Aj Syn tvoj vyznal chválu Tvorcu-suveréna,
keď dvanásťročný v chráme, v blahom dônoví,
najavo dal, že patrí splna Otcovi -
a vzorne žil dar rodinného posvätenia.

Vnútorný život Boží vžívať do sveta
v ohnivách svornosti a lásky Nazareta
učí nás zámerne a do sŕdc vpriamene.

Premena sŕdc je v tebe, Panna, dozretá,
ty sama, ktorá si s ňou od počiatku spätá,
máš pre nás v pravom fiat priame znamenie.

BOLESTNE

VI

Máš pre nás v pravom fiat priame znamenie
a nasmerúvaš nás ním na nebeské plány.
Každý čas, čo nám na zemi je darovaný,
vo večnosť vzreje iba sebezaprene.

Pod ťarchou viny ľudstva kleslo zgniavené
Kristovo srdce pred kalichom Getsemani,
a predsa jeho staň sa lieči naše rany,
krvavým potom za hriech v krvnej zámene.

Ty, Panna, pobádaš nás uznať previnu,
nehľadať púť než cestou tvojho Syna,
nestavať v ozvu na volanie márne nie.

Tí, čo sa pohnú tvojím sledom, nezhynú
a zrejúcim je tvrdá hruda pohostinná
aj vtedy, keď sa zrenie kvári marené.

VII

Aj vtedy, keď sa zrenie kvári marené,
tvrdí sa v utrpení pravda - večně nová
a večně stála pravda vteleného Slova,
že postať života je v Božej aréne.

Ako Kráľ osvědčil sa Ježiš zjavnene,
keď proti nemu stála skepsa Pilátova,
a ako Kráľ sa vydal, z krivdy neratoval
a strpel šľahy na potupné strápenie.

Aj teba, Panna, kruto boleli tie šľahy,
veď tebe prišlo ako matke zranavieť,
no pochybami v skľuči duch tvoj nezastenal.

Náš duch je v trýzňach často zraniteľne nahý,
lež naša slabosť tvojou silou zmáha svet,
útrpy tvojou vierou na vavrín sa menia.

VIII

Útrpy tvojou vierou na vavrín sa menia,
čo bolo by to pokorenie v šarláte.
Rozklína ona dôstojenstvo zakliate
v uponížení po zem, v zraze na kolená.

Veď Spása všehomíra, v posmech vystavená
v korunovaní tŕním, v kráľskom chaláte,
s trstinou v ruke, strpiac spupné zajatie,
v tebe nám zasľúbila pomoc z obťaženia.

Matkou si sa nám stala z vôle Synovej,
preto sa v každej tvŕdzi k tebe utiekame,
pod krídla tvojej útechy a ochrany.

Nuž vždy, aj keď sú ťarchy príkro prinové
a utrápenosť mnieva získať v šaľbomame,
oroduj, Panna, za nás v každom konaní.

IX

Oroduj, Panna, za nás v každom konaní,
nech brvná nesené vzpon ducha neohrozia.
A keď nám pohľad stvrdne v nasilených pózach,
pomáhaj rozkres vôle Dobru podmaniť.

Zažila povstávanie z pádov v zobraní
v Kristových krokoch s krížom via dolorosa.
On sám mal vzopnúť sa jak vínorodá loza
na pririeknutom dreve krutej pohany.

I nám však zakaždým sa patrí povstať z pádu,
ba ochotne i stať sa preňho Šimonom,
čo ako nám to hnutia tela rozvrávajú.

Ty povzbudzuj nás, Panna, keď hľadáme radu,
ako byť loze kríža plodným výhonom -
nech naše križovanie vedie cestou k raju.

X

Nech naše križovanie vedie cestou k raju
a v rozopnutí nádej prúdi oproti.
Len Božia ruka tŕne prázdna odhrotí,
keď ľudské sily v kŕči biedne pozmierajú.

Z bezmoci opustenia, z desu inotaju
vyvádza do vladárstva dráma Golgoty.
Rán, Panna, nepretrpel nik z nás, koľko ty,
a ty si pevne stála - piesne doznávajú.

Syn tvoj nám z kríža poodmykal záchranu,
spečatil novú Božiu zmluvu svätou krvou,
keď k Otcovi sa vrátil na smrť rozpätý.

Pros ho vždy za nás, našu vládnosť zbabranú,
nech krv a voda z kríža sú nám vôdzou prvou,
vzkriesenie z mrákot smrti život posvätí.

SLÁVNOSTNE

XI

Vzkriesenie z mrákot smrti život posvätí
a na večnosť sa stane životvornou mannou
tomu, kto na volanie odpovedal áno
a v hĺbke srdca prijal Božie podnety.

Po dokonaní Diela v smrtnom doznetí
nastalo na tretí deň veľkonočné ráno.
Radosťou zmŕtvychvstania, Ránom darovanou,
zapeli anjeli aj živí v podsvetí.

A ľudstvu vhrbenému v kolovrate dní
obzory zôr sa razom v kráse roztvorili,
ozmysliac zovnú rolu hladných hodlaní.

Pozyvy z Paschy ty nám, Panna, spamätni,
a keďže sami v sebe nemáme dosť sily,
vypros nám milosť, veď sme s tebou pozvaní.

XII

Vypros nám milosť, veď sme s tebou pozvaní
priznať sa na divadle sveta ku Kristovi
a dennodenne rozhlasovať príbeh nový,
veľpieseň Božej lásky v rýdzom podaní.

Tvoj Syn, keď smrťou ľudstvo z viny odranil,
vzkriesený predišiel nás na vrch Olivový
a do Otcovej slávy, aby prihotovil
príbytky blaženosti pre chór oddaných.

Vypočuj, Panna, aj ston tých, čo s túžbou chromou,
krivkajúc v úfnosti raz dokrivkať sa ta,
upínajú sa k tvojmu októbru či máju.

Človek tak túži po cestách sa dobrať domov,
vedený citom stúlaného vtáčaťa…
Vrátiť sa ta, kde blaženstvá sa roztvárajú…

XIII

Vrátiť sa ta, kde blaženstvá sa roztvárajú,
kde konkrétnosť a svojskosť krehne pred nehou,
kde je len láska daru rozprestretého,
pomôž nám, Panna - veď ty najbližšie máš k Taju.

Na kerovanie krokov k Otcovskému kraju
zoslal nám Ježiš verne Ducha Svätého.
Chceme tak ako ty mať srdce pre neho,
pre biely výstup na nebeskú himaláju.

Z milosti Božej vyrastáme zo zeme
a do zenitu vozvýš krúžia naše vzlety,
radi by sme i vydať zrno v dozretí.

Dnes pod bremenom o dar Ducha žobreme -
- ty istotou si nám, že po oddanom vzpätí
nanebovzatie láme pečať obety.

XIV

Nanebovzatie láme pečať obety
a rozlúskava z tla, čím duša s telom žije.
U teba k dneškom roznieslo van harmónie,
čo nám tak vonia od čistých a od detí.

Keď všetko dočasné a stravné odletí
a človek pred večnosťou neodtají, čí je,
rozčrie sa číre čaro Božej poézie
na všetkých vo svadobnom rúchu odetých.

Buďže nám zrkadlom a živým vzorom, Panna,
aby sme láskou zreli v zmŕtvychvzkresenie
a v nádeji sa niesli k sláve premenenia.

Ty pokorná a tichá služobnica Pána
si z Božej vôle význačne a vznešene
korunou slávy v človečenstve ovenčená.

XV

Korunou slávy v človečenstve ovenčená,
rozlievaš splna srdca Božie pramene.
Nad tvoju nieto v ľuďoch krásy pramennej,
nad tvoje nieto v ženách ľúbejšieho mena.

V obraze tvojom nieto najbledšieho tieňa,
máš pre nás v pravom fiat priame znamenie.
Aj vtedy, keď sa zrenie kvári marené,
útrpy tvojou vierou na vavrín sa menia.

Oroduj, Panna, za nás v každom konaní,
nech naše križovanie vedie cestou k raju,
vzkriesenie z mrákot smrti život posvätí.

Vypros nám milosť, veď sme s tebou pozvaní
vrátiť sa ta, kde blaženstvá sa roztvárajú,
nanebovzatie láme pečať obety.

NAJBLIŽŠEJ K TAJU,
čiže najbližšej k Bohu i k ľudom

Týmto dielom, ktoré ste práve dočítali alebo sa ho chystáte čítať, dosiahla slovenská reflexívna lyrika jeden zo svojich vrcholov. Teofil Klas v ňom predkladá nielen ducha povznášajúce meditácie o Tej, ktorá je najbližšie k TAJU, čiže k Bohu - alebo, ako hovorí Dante, k Tej, čo svojou tvárou "najviac tvári Krista / sa podobá" (Božská komédia, RAJ XXXII, v 85-86) - ale vo svojom "sonetovom ruženci" spája Klas vysoký obsah s jednou z najvyšších básnických foriem. A spája, zlučuje ho s ňou nanajvýš organickým spôsobom. Možno povedať, že túto formu napĺňa tým najprimeranejším obsahom. Pokúsime sa to objasniť nasledujúcim príkladom.
Danteho vynález, nazvaný "tercíny", čiže trojveršia, reťazcovito zviazané "trojitým rýmom", sú vlastne "formovým obrazom" Najsvätejšej Trojice, ktorej tajomstvo uzrie Dante v závere Božskej komédie (pozoruhodné, tiež na príhovor Panny Márie!).
Pokaľ ide o "sonetový veniec", skladajúca sa zo štrnásti sonetov, ktorých počiatočné (i posledné) verše tvoria dovedna sonet pätnásty, akoby zhrnujúci obsah všetkých predošlých štrnástich štrnásťveršových básní, o tomto útvare sa - aspoň z poetík nám dostupných - nedozvedáme ani meno jeho "vynálezcu", ani meno diela, s ktorým tuto vysoko náročnú formu básnickú spojil. Tým viac obdivujeme Klasovu invenciu, že pätnásť sonetov vedel ústrojne zopäť pätnástimi tajomstvami ruženca. A súčasne si aj lepšie uvedomujeme ich spätosť s názvom skladby "Najbližšej k TAJU", ako to naznačuje už podtitul tejto majstrovskej kompozície.
Inými slovami, táto už dávno existujúca forma ako by bola čakala na svoje obsahovo adekvátne naplnenie a dočkala sa ho práve v takomto vrúcnom náboženskom "spevnení", a to v obidvoch významoch toho slova, čiže i v "premieňaní na spev", i vo formálne dokonalom zovretí, upevnení, "spevnení" klenby jednej z najznámejších a najmasovejších modlitieb, akou je pobožnosť najsvätejšieho ruženca! Tu však treba dodať, že podobne postupoval už Eduard Gombala vo svojom sonetovom venci Via crucis, keď štrnásť sonetov spojil so štrnástimi zastaveniami krížovej cesty.
Je pravda, že slovenská poézia pozná niekoľko takýchto vzácnych útvarov. Okrem Sonetového venca od najväčšieho slovinského básnika Franceho Prešerena, vynikajúco preloženého Víťazoslavom Hečkom (v Strunách lásky, vydaných roku 1961), sú tu niektoré pôvodné skladby, medzi ktorými prvenstvo pravdepodobne patri Helene Križanovej-Brindzovej. Sonetový veniec podľa ústnej informácie zložil aj Ľubomír Feldek, ale tento sa nezachoval. Okrem spomínaného Gombalova diela sonetový veniec uvil i Teodor Križka v zbierke Pokojná v nepokoji. Je však možné, že tých vencov je aj o niečo viac. Veď práve teraz v knihe "Pavol Hnilica, biskup umlčanej církvi", ktorej autormi sú Ján Hnilica a František Vnuk (Dobrá kniha 1992), s prekvapením čítam, že sonetový veniec utvoril aj Adam Pranda (ukážku, krásny XV. sonet, i priaznivé posudky na tento veniec od Felixa Litvu a Františka Vnuka prináša kniha na str. 193-4). Všetky uvádzané diela si zaslúžia vysoké ocenenie: predstavujú v slovenskej poézii prúd, ktorý napriek záplave voľného verša neochabuje, naopak, mocnie a nesie obsahy z najzávažnejších a najpotrebnejších. Klasovo plus oproti doterajším vencom je však v tom, že zachováva aj v druhom štvorverší sonetov tie isté rýmovky, ktoré použil v štvorverší prvom (napr. v sonete prvom rýmovka "ena" v slovách "ovenčená-vyznačenia" z prvého a štvrtého verša má svoje pokračovanie v slovách "plena-zrenia" vo verši piatom a ôsmom; rovnako aj rýmovka "ini" v slovách "dejiny-bez viny" z druhého a tretieho verša pokračuje v rýmových slovách "dievčiny-jediný" vo verši šiestom a siedmom), čím si autor prácu mimoriadne sťažil, a predsa ju úspešne zvládol.
Na záver zostáva mi iba blahoželať pôvodcovi - a želať čitateľom, aby mali pri čítaní týchto klasových klasických veršov taký krásny a dobrý zážitok, aký mal pri ich čítaní pisateľ týchto riadkov, a aby sa ním približovali stále viacej k Tej, ktorá nás môže najviac priblížiť k Bohu. To bude i najkrajším a plne zaslúženým vencom pre autora tejto prekrasnej sonetovej koruny. Veď ak Sergej Jesenin napísal, že "dám svoje srdce Októbru i Máju, / no svoju láru nedám im" (žiaľ, myslel na celkom iný Október a Máj), klas nielen srdce, ale aj lýru a všetko, čo má a čím je, dáva Tej, ktorá je Prostrednicou medzi nami ľuďmi a Jej Synom, pravým Bohom i pravým človekom. A preto prosme ju i s básnikom: "Vypočuj, Panna, aj ston tých, čo s túžbou chromou, / krivkajúc v úfnosti raz dokrivkať sa ta, / upínajú sa k tvojmu októbru či máju" (sonet XII). Čiže k mesiacom osobitne zasväteným Tej, ktorú však ustavične prosíme, aby k svojmu Synovi, ako k Spasiteľovi, nás priviedla. Do jeho večnej blízkosti.

Máj 1993
Viliam Turčány

O autorovi

Slovensko sa právom môže nazývať básnickou veľmocou. Pramene poézie v našom kraji vydávajú už stáročia výdatné prúdy čisté krásy. Touto knihou sa k nim pričleňuje aj dielo Teofila KLASA (vl. menom Jozef Zavarský). Narodil sa 12. 11. 1940 v Trnave, ktorá natrvalo poznačila duchovné základy jeho tvorby. Výše dvoch desaťročí pracoval v Technických novinách. Po páde totality sa stal redaktorom, v Mladej tvorbe, Populári, pôvodnom Kultúrnom živote, Katolíckych novinách, Plameni. V rukopise má básnickou zbierku Zaklínadlo (1968). Z nemčiny preložil Schillerovu Pieseň o zvone (1993), ktorá rovnako čaká na svojho vydavateľa. Vrcholom jeho tvorby je sonetový veniec Najbližšej k taju, ktorým Teofil Klas potvrdil svoje majstrovstvo a talent vnímať hlboké duchovné súvislosti v hutnom, zovretom básnickom tvare. Kniha, ktorá je poctou Panne Márii, patrónke Slovenska, je zároveň jedným z najkrajších darov Slovenskej republike.

Teodor Križka

Převzato z: KLAS, Teofil. Najbližšej k Taju. Daka, Bratislava, 1993.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 cheap bridesmaid dresses | E-mail | Web | 11. ledna 2013 v 11:17 | Reagovat

Just stumbled upon your article and will have a look at additional ones. Seems like seriously great stuff.
http://www.isdress.org

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama