"Sonety, jaká slast..."
Ivan Blatný

Září 2008

Teofil Klas (Jozef Zavarský) - Najbližšej k Taju. Růženec sonetov - mariánský alexandrínský věnec sonetů napodobující svou stavbou svátost růžence, od slovenského básníka, v originále, kompletní včetně doslovu

27. září 2008 v 23:09 | Teofil Klas |  Sonetové cykly
Vďaka ti, Bože, za vieru,
že zmocním sa raz zámeru
ruženec uviť, tak veru,
Najbližšej k Taju.

Vďaka ti, Bože, za nádej,
že nájdem ruže v záhrade,
z ktorých raz nôtu zapradiem
Najbližšej k Taju.

Vďaka ti, Bože, za lásku,
čo dvíhala, hoc na vlásku,
tú túžbu nôtiť - zaranskú -
Najbližšej k Taju.

Vďaka ti, Bože, za milosť,
- a veru si jej dal i dosť -,
že spievam, igric, chabý hosť,
Najbližšej k Taju.

RADOSTNE

I

Korunou slávy v človečenstve ovenčená,
pohýnaš v odovzdaní, Panna, dejiny.
Boh dožičil ti prísť a ostať bez viny
v ťarchavom, zretom vene tohto vyznačenia.

Ty Syna počala si z Ducha, gratia plena,
oddane prijmúc rolu matky-dievčiny.
Nám Prostredník tak s tebou vzišiel jediný,
ratolesť novej zeme, novej éry zrenia.

Kto s tebou rastie, vzopäl hrádzu dileme
odvekých ľudských mámení a blahých hnutí,
rozpoznal čaro nemať srdce kamenné.

Blažíš nás, Panna, keď sa k tebe vinieme,
uhrievaš čistou nehou priestraň našich pútí,
rozlievaš splna srdca Božie pramene.

II

Rozlievaš splna srdca Božie pramene,
aby nás burcovali premeneným vínom.
Kto tvoje staň sa zažil, nemá obraz v inom
než v tvojom vžívaní sa v dielo zjavené.

Niesť Krista blížnym - to je vnášať blažene
jedinú Radosť každým hnutím, slovom, činom.
Ty vyjavuješ nám to v dome Alžbetinom
a po celý čas, čo v nás láska plamenie.

Vybúdzaj, Panna, harmóniu nášho dňa,
nech na Kráľovstvo s tebou učíme sa zvykať,
na jeho stavbu nech aj my sme kamene.

Rezonancia naša nie je náhodná:
niet vznešenejšej ódy nad tvoj Magnifikat,
nad tvoju nieto v ľuďoch krásy pramennej.

III

Nad tvoju nieto v ľuďoch krásy pramennej
- a v Božej dlani skvie sa ona, vzácna gema.
V nej i kvet zeme vypína sa do nadzemia
a spása sveta skvitla sväto práve v nej.

Cez ňu nám zažiarilo Božie zjavenie,
vtelené Slovo z núdznych jasieľ Betlehema.
S tebou a Jozefom ho vítala tvár nemá
a po pastieroch veštci hviezdy znamennej.

Syna si Bohu dala, nepoznajúc muža,
panensky ostávajúc v dychu večnosti,
tvárnená slovom anjelského pozdravenia.

V tebe sa, Panna, pokora a sláva družia:
si milá Bohu pre poslušnosť, pre čnosti,
nad tvoje nieto v ženách ľúbejšieho mena.

IV

Nad tvoje nieto v ženách ľúbejšieho mena,
nad tvoju na hlas Božej lásky odvety.
Otec nám naše cesty v tebe posvätil,
keď všetkým, čo nám načim, teba vyznamenal.

Ty, vedomá si svojho význačného vena,
ukazuješ nám hneď aj zmysel obety:
darúvať seba skrze Krista v dozretí
Otcovi ako tribút lásky od stvorenia.

V tom vedomí ťa zasiahla reč Simeona,
že tvoju vlastnú dušu popreráža meč,
by vykľula sa zloba mnohých zo záhrenia.

Lež tvoje srdce v tiesňach bez úhony koná,
zaháňa v chráme chmáry zlovestnosti preč,
v obraze tvojom nieto najbledšieho tieňa.

V

V obraze tvojom nieto najbledšieho tieňa,
tu výtvor samú chválu vzdáva Tvorcovi.
Ten obraz zrkadlom by mal byť obnovy,
po akej lačnie duša hriechom zinačená.

Aj Syn tvoj vyznal chválu Tvorcu-suveréna,
keď dvanásťročný v chráme, v blahom dônoví,
najavo dal, že patrí splna Otcovi -
a vzorne žil dar rodinného posvätenia.

Vnútorný život Boží vžívať do sveta
v ohnivách svornosti a lásky Nazareta
učí nás zámerne a do sŕdc vpriamene.

Premena sŕdc je v tebe, Panna, dozretá,
ty sama, ktorá si s ňou od počiatku spätá,
máš pre nás v pravom fiat priame znamenie.

BOLESTNE

VI

Máš pre nás v pravom fiat priame znamenie
a nasmerúvaš nás ním na nebeské plány.
Každý čas, čo nám na zemi je darovaný,
vo večnosť vzreje iba sebezaprene.

Pod ťarchou viny ľudstva kleslo zgniavené
Kristovo srdce pred kalichom Getsemani,
a predsa jeho staň sa lieči naše rany,
krvavým potom za hriech v krvnej zámene.

Ty, Panna, pobádaš nás uznať previnu,
nehľadať púť než cestou tvojho Syna,
nestavať v ozvu na volanie márne nie.

Tí, čo sa pohnú tvojím sledom, nezhynú
a zrejúcim je tvrdá hruda pohostinná
aj vtedy, keď sa zrenie kvári marené.

VII

Aj vtedy, keď sa zrenie kvári marené,
tvrdí sa v utrpení pravda - večně nová
a večně stála pravda vteleného Slova,
že postať života je v Božej aréne.

Ako Kráľ osvědčil sa Ježiš zjavnene,
keď proti nemu stála skepsa Pilátova,
a ako Kráľ sa vydal, z krivdy neratoval
a strpel šľahy na potupné strápenie.

Aj teba, Panna, kruto boleli tie šľahy,
veď tebe prišlo ako matke zranavieť,
no pochybami v skľuči duch tvoj nezastenal.

Náš duch je v trýzňach často zraniteľne nahý,
lež naša slabosť tvojou silou zmáha svet,
útrpy tvojou vierou na vavrín sa menia.

VIII

Útrpy tvojou vierou na vavrín sa menia,
čo bolo by to pokorenie v šarláte.
Rozklína ona dôstojenstvo zakliate
v uponížení po zem, v zraze na kolená.

Veď Spása všehomíra, v posmech vystavená
v korunovaní tŕním, v kráľskom chaláte,
s trstinou v ruke, strpiac spupné zajatie,
v tebe nám zasľúbila pomoc z obťaženia.

Matkou si sa nám stala z vôle Synovej,
preto sa v každej tvŕdzi k tebe utiekame,
pod krídla tvojej útechy a ochrany.

Nuž vždy, aj keď sú ťarchy príkro prinové
a utrápenosť mnieva získať v šaľbomame,
oroduj, Panna, za nás v každom konaní.

IX

Oroduj, Panna, za nás v každom konaní,
nech brvná nesené vzpon ducha neohrozia.
A keď nám pohľad stvrdne v nasilených pózach,
pomáhaj rozkres vôle Dobru podmaniť.

Zažila povstávanie z pádov v zobraní
v Kristových krokoch s krížom via dolorosa.
On sám mal vzopnúť sa jak vínorodá loza
na pririeknutom dreve krutej pohany.

I nám však zakaždým sa patrí povstať z pádu,
ba ochotne i stať sa preňho Šimonom,
čo ako nám to hnutia tela rozvrávajú.

Ty povzbudzuj nás, Panna, keď hľadáme radu,
ako byť loze kríža plodným výhonom -
nech naše križovanie vedie cestou k raju.

X

Nech naše križovanie vedie cestou k raju
a v rozopnutí nádej prúdi oproti.
Len Božia ruka tŕne prázdna odhrotí,
keď ľudské sily v kŕči biedne pozmierajú.

Z bezmoci opustenia, z desu inotaju
vyvádza do vladárstva dráma Golgoty.
Rán, Panna, nepretrpel nik z nás, koľko ty,
a ty si pevne stála - piesne doznávajú.

Syn tvoj nám z kríža poodmykal záchranu,
spečatil novú Božiu zmluvu svätou krvou,
keď k Otcovi sa vrátil na smrť rozpätý.

Pros ho vždy za nás, našu vládnosť zbabranú,
nech krv a voda z kríža sú nám vôdzou prvou,
vzkriesenie z mrákot smrti život posvätí.

SLÁVNOSTNE

XI

Vzkriesenie z mrákot smrti život posvätí
a na večnosť sa stane životvornou mannou
tomu, kto na volanie odpovedal áno
a v hĺbke srdca prijal Božie podnety.

Po dokonaní Diela v smrtnom doznetí
nastalo na tretí deň veľkonočné ráno.
Radosťou zmŕtvychvstania, Ránom darovanou,
zapeli anjeli aj živí v podsvetí.

A ľudstvu vhrbenému v kolovrate dní
obzory zôr sa razom v kráse roztvorili,
ozmysliac zovnú rolu hladných hodlaní.

Pozyvy z Paschy ty nám, Panna, spamätni,
a keďže sami v sebe nemáme dosť sily,
vypros nám milosť, veď sme s tebou pozvaní.

XII

Vypros nám milosť, veď sme s tebou pozvaní
priznať sa na divadle sveta ku Kristovi
a dennodenne rozhlasovať príbeh nový,
veľpieseň Božej lásky v rýdzom podaní.

Tvoj Syn, keď smrťou ľudstvo z viny odranil,
vzkriesený predišiel nás na vrch Olivový
a do Otcovej slávy, aby prihotovil
príbytky blaženosti pre chór oddaných.

Vypočuj, Panna, aj ston tých, čo s túžbou chromou,
krivkajúc v úfnosti raz dokrivkať sa ta,
upínajú sa k tvojmu októbru či máju.

Človek tak túži po cestách sa dobrať domov,
vedený citom stúlaného vtáčaťa…
Vrátiť sa ta, kde blaženstvá sa roztvárajú…

XIII

Vrátiť sa ta, kde blaženstvá sa roztvárajú,
kde konkrétnosť a svojskosť krehne pred nehou,
kde je len láska daru rozprestretého,
pomôž nám, Panna - veď ty najbližšie máš k Taju.

Na kerovanie krokov k Otcovskému kraju
zoslal nám Ježiš verne Ducha Svätého.
Chceme tak ako ty mať srdce pre neho,
pre biely výstup na nebeskú himaláju.

Z milosti Božej vyrastáme zo zeme
a do zenitu vozvýš krúžia naše vzlety,
radi by sme i vydať zrno v dozretí.

Dnes pod bremenom o dar Ducha žobreme -
- ty istotou si nám, že po oddanom vzpätí
nanebovzatie láme pečať obety.

XIV

Nanebovzatie láme pečať obety
a rozlúskava z tla, čím duša s telom žije.
U teba k dneškom roznieslo van harmónie,
čo nám tak vonia od čistých a od detí.

Keď všetko dočasné a stravné odletí
a človek pred večnosťou neodtají, čí je,
rozčrie sa číre čaro Božej poézie
na všetkých vo svadobnom rúchu odetých.

Buďže nám zrkadlom a živým vzorom, Panna,
aby sme láskou zreli v zmŕtvychvzkresenie
a v nádeji sa niesli k sláve premenenia.

Ty pokorná a tichá služobnica Pána
si z Božej vôle význačne a vznešene
korunou slávy v človečenstve ovenčená.

XV

Korunou slávy v človečenstve ovenčená,
rozlievaš splna srdca Božie pramene.
Nad tvoju nieto v ľuďoch krásy pramennej,
nad tvoje nieto v ženách ľúbejšieho mena.

V obraze tvojom nieto najbledšieho tieňa,
máš pre nás v pravom fiat priame znamenie.
Aj vtedy, keď sa zrenie kvári marené,
útrpy tvojou vierou na vavrín sa menia.

Oroduj, Panna, za nás v každom konaní,
nech naše križovanie vedie cestou k raju,
vzkriesenie z mrákot smrti život posvätí.

Vypros nám milosť, veď sme s tebou pozvaní
vrátiť sa ta, kde blaženstvá sa roztvárajú,
nanebovzatie láme pečať obety.

NAJBLIŽŠEJ K TAJU,
čiže najbližšej k Bohu i k ľudom

Týmto dielom, ktoré ste práve dočítali alebo sa ho chystáte čítať, dosiahla slovenská reflexívna lyrika jeden zo svojich vrcholov. Teofil Klas v ňom predkladá nielen ducha povznášajúce meditácie o Tej, ktorá je najbližšie k TAJU, čiže k Bohu - alebo, ako hovorí Dante, k Tej, čo svojou tvárou "najviac tvári Krista / sa podobá" (Božská komédia, RAJ XXXII, v 85-86) - ale vo svojom "sonetovom ruženci" spája Klas vysoký obsah s jednou z najvyšších básnických foriem. A spája, zlučuje ho s ňou nanajvýš organickým spôsobom. Možno povedať, že túto formu napĺňa tým najprimeranejším obsahom. Pokúsime sa to objasniť nasledujúcim príkladom.
Danteho vynález, nazvaný "tercíny", čiže trojveršia, reťazcovito zviazané "trojitým rýmom", sú vlastne "formovým obrazom" Najsvätejšej Trojice, ktorej tajomstvo uzrie Dante v závere Božskej komédie (pozoruhodné, tiež na príhovor Panny Márie!).
Pokaľ ide o "sonetový veniec", skladajúca sa zo štrnásti sonetov, ktorých počiatočné (i posledné) verše tvoria dovedna sonet pätnásty, akoby zhrnujúci obsah všetkých predošlých štrnástich štrnásťveršových básní, o tomto útvare sa - aspoň z poetík nám dostupných - nedozvedáme ani meno jeho "vynálezcu", ani meno diela, s ktorým tuto vysoko náročnú formu básnickú spojil. Tým viac obdivujeme Klasovu invenciu, že pätnásť sonetov vedel ústrojne zopäť pätnástimi tajomstvami ruženca. A súčasne si aj lepšie uvedomujeme ich spätosť s názvom skladby "Najbližšej k TAJU", ako to naznačuje už podtitul tejto majstrovskej kompozície.
Inými slovami, táto už dávno existujúca forma ako by bola čakala na svoje obsahovo adekvátne naplnenie a dočkala sa ho práve v takomto vrúcnom náboženskom "spevnení", a to v obidvoch významoch toho slova, čiže i v "premieňaní na spev", i vo formálne dokonalom zovretí, upevnení, "spevnení" klenby jednej z najznámejších a najmasovejších modlitieb, akou je pobožnosť najsvätejšieho ruženca! Tu však treba dodať, že podobne postupoval už Eduard Gombala vo svojom sonetovom venci Via crucis, keď štrnásť sonetov spojil so štrnástimi zastaveniami krížovej cesty.
Je pravda, že slovenská poézia pozná niekoľko takýchto vzácnych útvarov. Okrem Sonetového venca od najväčšieho slovinského básnika Franceho Prešerena, vynikajúco preloženého Víťazoslavom Hečkom (v Strunách lásky, vydaných roku 1961), sú tu niektoré pôvodné skladby, medzi ktorými prvenstvo pravdepodobne patri Helene Križanovej-Brindzovej. Sonetový veniec podľa ústnej informácie zložil aj Ľubomír Feldek, ale tento sa nezachoval. Okrem spomínaného Gombalova diela sonetový veniec uvil i Teodor Križka v zbierke Pokojná v nepokoji. Je však možné, že tých vencov je aj o niečo viac. Veď práve teraz v knihe "Pavol Hnilica, biskup umlčanej církvi", ktorej autormi sú Ján Hnilica a František Vnuk (Dobrá kniha 1992), s prekvapením čítam, že sonetový veniec utvoril aj Adam Pranda (ukážku, krásny XV. sonet, i priaznivé posudky na tento veniec od Felixa Litvu a Františka Vnuka prináša kniha na str. 193-4). Všetky uvádzané diela si zaslúžia vysoké ocenenie: predstavujú v slovenskej poézii prúd, ktorý napriek záplave voľného verša neochabuje, naopak, mocnie a nesie obsahy z najzávažnejších a najpotrebnejších. Klasovo plus oproti doterajším vencom je však v tom, že zachováva aj v druhom štvorverší sonetov tie isté rýmovky, ktoré použil v štvorverší prvom (napr. v sonete prvom rýmovka "ena" v slovách "ovenčená-vyznačenia" z prvého a štvrtého verša má svoje pokračovanie v slovách "plena-zrenia" vo verši piatom a ôsmom; rovnako aj rýmovka "ini" v slovách "dejiny-bez viny" z druhého a tretieho verša pokračuje v rýmových slovách "dievčiny-jediný" vo verši šiestom a siedmom), čím si autor prácu mimoriadne sťažil, a predsa ju úspešne zvládol.
Na záver zostáva mi iba blahoželať pôvodcovi - a želať čitateľom, aby mali pri čítaní týchto klasových klasických veršov taký krásny a dobrý zážitok, aký mal pri ich čítaní pisateľ týchto riadkov, a aby sa ním približovali stále viacej k Tej, ktorá nás môže najviac priblížiť k Bohu. To bude i najkrajším a plne zaslúženým vencom pre autora tejto prekrasnej sonetovej koruny. Veď ak Sergej Jesenin napísal, že "dám svoje srdce Októbru i Máju, / no svoju láru nedám im" (žiaľ, myslel na celkom iný Október a Máj), klas nielen srdce, ale aj lýru a všetko, čo má a čím je, dáva Tej, ktorá je Prostrednicou medzi nami ľuďmi a Jej Synom, pravým Bohom i pravým človekom. A preto prosme ju i s básnikom: "Vypočuj, Panna, aj ston tých, čo s túžbou chromou, / krivkajúc v úfnosti raz dokrivkať sa ta, / upínajú sa k tvojmu októbru či máju" (sonet XII). Čiže k mesiacom osobitne zasväteným Tej, ktorú však ustavične prosíme, aby k svojmu Synovi, ako k Spasiteľovi, nás priviedla. Do jeho večnej blízkosti.

Máj 1993
Viliam Turčány

O autorovi

Slovensko sa právom môže nazývať básnickou veľmocou. Pramene poézie v našom kraji vydávajú už stáročia výdatné prúdy čisté krásy. Touto knihou sa k nim pričleňuje aj dielo Teofila KLASA (vl. menom Jozef Zavarský). Narodil sa 12. 11. 1940 v Trnave, ktorá natrvalo poznačila duchovné základy jeho tvorby. Výše dvoch desaťročí pracoval v Technických novinách. Po páde totality sa stal redaktorom, v Mladej tvorbe, Populári, pôvodnom Kultúrnom živote, Katolíckych novinách, Plameni. V rukopise má básnickou zbierku Zaklínadlo (1968). Z nemčiny preložil Schillerovu Pieseň o zvone (1993), ktorá rovnako čaká na svojho vydavateľa. Vrcholom jeho tvorby je sonetový veniec Najbližšej k taju, ktorým Teofil Klas potvrdil svoje majstrovstvo a talent vnímať hlboké duchovné súvislosti v hutnom, zovretom básnickom tvare. Kniha, ktorá je poctou Panne Márii, patrónke Slovenska, je zároveň jedným z najkrajších darov Slovenskej republike.

Teodor Križka

Převzato z: KLAS, Teofil. Najbližšej k Taju. Daka, Bratislava, 1993.

Eduard Gombala - Ježiš Kristus (sonetový věnec od slovenského básníka ze sb. Via crucis, 1992)

27. září 2008 v 23:05 | Eduard Gombala |  Sonetové cykly
Ježiš Kristus

Neodvážil si človek stvoriť v predstavách
Syna Božieho,
čo by bol prišiel žiť s ním, trpieť, slúžiť a
umrieť pre neho.

Nemohol vysnovať sa z mysle človeka
jak niť z osnovy,
nezvykol človek svojím bohom určovať
osud krížový.

Nemohol narodiť sa z ľudských úmyslov
Ježiš, Boží Syn,
čo dal sa ukrižovať, by nám zosňal z pliec
ťarchu dávnych vín.

I. Pilátov ortieľ

I podrobil sa Boh ľudskému ortieľu,
čo zlostne vyvrel z jedovatých pier;
prišiel svet zbaviť Adamovho údelu
a človekovi zjednať s nebom zmier.

Daroval Stvoriteľ mu rozum človečí,
aby sa duchom Bohu podobal.
Zmyslel si človek, že ním Krista usvedčí,
keď opľutý tam pred Pilátom stal.

Otázky kladie pyšný na svoj um,
pozemský prášok vedľa velehôr,
myšlienka plytká v mori Božích dúm,
a popri Bohu slabý ľudský tvor.
To preňho Ježiš drámu spásy začína
s krížom, keď udrela už Jeho hodina.

II. Na ceste a krížom

S krížom, keď udrela už Jeho hodina,
vyženie človek Krista na krvavú púť;
Jak ľahko z Mesiáša spraviť zlosyna
a svedomie si v duši hlucho prepočuť!

On ale hriechy prišiel z tohto sveta sňať,
čo vyklíčili z pyšných túžob človeka,
pretrhnúť prišiel dávno nepriepustnú hať,
nech raj zas voľne do ľudských sŕdc priteká.

Nuž zobral hriechy sveta na ten hrubý trám,
s ním niesol na Golgotu ťarchu ľudských vín,
na ňom sa dobrovoľne obetoval sám,
aby sa mohol vrátiť márnotratný syn
a sláviť s Otcom veľkonočnú nedeľu.
Po ľudských pádoch vyberá sa ku cieľu.

III. Prvý pád

Po ľudských pádoch vyberá sa ku cieľu.
Aj Krista ťahá dolu zemská tiaž
zdvojená ťarchou Judášovho pocelu,
- naň dodnes v pekle pijú oldomáš.

Zlo v človekovi počal dávny rajský pád,
oň rozbíja si Ježiš kolená;
na strmú cestu dal sa s krížom bez výhrad,
dostal ju v onom sľube do vena,

čo Stvoriteľ dal ešte v raji človeku.
Zo zeme vstáva Ježiš prvý raz
a s krížom dvíha ľudskú nádej odvekú:
jej stopou pôjde ďalší žitia čas,
kým vezme ľudí v náruč rajská otčina.
O zlosť a nenávisť sa cestou potkýna.

IV. Stretnutie s matkou

O zlosť a nenávisť sa cestou potkýna,
kde ešte včera volali Mu na slávu.
Viac ako vlastná bolí bolesť matkina,
keď zrie jej tryskať z očí slzu boľavú.

Iba On pozná cenu Máriiných sĺz,
beznádej ľudskú, čo si vlečie na duši.
Len On vie: prenikne ju bolesť skrz- naskrz,
kým ráno nedeľné jej oči osuší.

Je dlhá, veľmi dlhá Ježišova púť
a ďaleký je ešte jej krvavý cieľ;
nedovolia Mu chvíľu s matkou pobudnúť,
nepozná ľudský súcit rímsky veliteľ:
zrýchlený pochod práve katom odtrúbil.
Nemôže Kristus postáť, nabrať trochu síl.

V. Šimon

Nemôže zastaviť sa, nabrať trochu síl,
včas musí s krížom Ježiš na Golgotu dôjsť,
inak by umieraním sviatok znesvätil,
vrie túžbou zabiť ľudská nedočkavá zlosť.

Tak vstúpi jednoduchý Šimon do dejín
(slabí vždy mali veľmi blízko k súcitu),
od vekov určený bol na ten veľký čin.
Spočiatku ešte oči klopí tu i tu,

keď zbadá mnoho známych navôkol;
skoro však vkročí do Kristových stupají
a kríž už ako keby celkom jeho bol,
už iba Krista vidí v ľudskom hurhaji,
už svoju službu cíti ako hrdú česť.
S bremenom kríža stúpa najpríkrejšou z ciest.

VI. Rúška Veroniky

S bremenom kríža stúpa najpríkrejšou z ciest,
v jej priehlbniach niet kvapky vlahej nádeje,
miesto sŕdc bije navôkol len tvrdá päsť
a tú o súcit prosiť vždy ver', márne je.

Našlo sa v zášti davu predsa dvoje rúk
ochotných strieť Mu z čela bolesť krvavú,
keď nenávisť už čnela nebu po oblúk
a veľzločinu volalo sa na slávu.

Nemohol Ježiš svoj vďak vložiť do slova,
rev ľudských vášni aj hlas Boží prebije;
v šatke si Veronika vďaku uchová,
kam Ježiš na okamih tvár si ukryje,
keď uniká Mu s krvou zvyšná sila z žíl.
Za obetu si v svete kríž len vyslúžil.

VII. Druhý pád

Za obetu si v svete kríž len vyslúžil:
ten Krista opäť k zemi ťarchou pritlačí.
Prečo On vlastne život medzi ľuďmi žil?
- Aby bol človek o poznanie bohatší,

že treba prekonávať každý nový pád,
že človek musí svoj kríž trpezlivo niesť,
ak chce ísť vedľa Krista ako Jeho brat,
a v kríži nosiť všetkým ľuďom dobrú zvesť:

Kristovu pravdu, ťažkú ako drahý kov;
veď On sám pod ňou musel padnúť druhý raz,
tu pravdu živých činov, a nie hluchých slov,
čo bude strieť sa dejinami ponad čas
a bude naveky už mať čo ľuďom riecť.
Aj za nás dnešných musel Ježiš ten kríž vliecť

VIII. Súcit žien

Aj za nás dnešných musel Ježiš ten kríž vliecť,
svoj údel zemský v ťažkom dreve skrížený.
I pristaví sa slovom - dvoma dobroriecť,
keď zazrie súcit padnúť z jednej podsteny,

čo preplnil bol zraky zopár vľúdnych žien;
vzklíčil im na dne duší z predstáv zlých,
z ktorých vždy tryská matkám slabosť do kolien:
na svojich synov spomenú si mnohé z nich.

Nemajú nariekať vraj, nad Ním slzy liať,
On plní iba údel, čo Mu Otec dal;
nad deťmi že má radšej žialiť každá mať,
čo v hrudiach namiesto sŕdc nosia hŕbu skál.
Aj pre nich tomu údelu sa neprieči,
aby ním splatil Otcovi dlh človečí.

IX. Tretí pád

By splatil na Golgote náš dlh človečí,
padá, no ešte vstane. Tesne pred cieľom
sa poddať ani človekovi nesvedčí!
A hore, tam už s Pilátovým ortieľom

čakajú farizeji, už ich náhli čas,
by neznesvätil židom svätú sobotu
Ježišov smrtný veľkonočný hodokvas,
On musí, musí dovliecť na vrch Golgotu

ten drsný, hrboľatý, skrvavený stôl,
ku ktorému sa hrnie luza pažravá.
Naposled ešte svoju slabosť premohol,
so zbytkom ľudskej vôle s krížom povstáva,
akokoľvek Ho bolí ten najťažší pád.
Hore už chystajú sa zvliecť Mu vetchý šat.

X. Kristova nahota

Dovolí postŕhať si z tela vetchý šat,
do ľudskej hanby odiať Božiu nahotu
a vystaviť ju chlipným zrakom ľudských stád...
V nezmysel vústil vzťah človeka k životu,

keď želá druhému smrť a jej bolesti.
Skrátil sa Ježišovi už pozemský čas,
už sa Mu do pár časných hodín pomestí,
kým Jeho telo vrhnú smrtí napospas.

Chamtivo kmášu kati šatstvo krvavé,
Kristova krv sa rinie z obnovených rán.
Doviedol človek Boha k ľudskej poprave,
otvoril svetu brány pekla dokorán.
A Kristus? Svoju pravdu činom dosvedčí;
na smrtné lôžko kríža líha bez rečí.

XI. Ukrižovanie

Na smrtné lôžko kríža ľahne bez rečí,
nad zrakom bolesťou Mu stmavne obloha;
na dušu vzal si človek zločin najväčší,
katovu ruku keď zodvihol na Boha.

Nepojal nikto v náruč viacej bolesti,
ako vzal Ježiš v rozopäté ramená;
do nich sa toľko tiarch a bôľov pomestí,
že schvie sa pod nimi i hora kamenná,

keď buchot kladív Jeho stony prehluší.
Pije zem smädným dúškom Ježišovu krv,
rinie sa Božia milosť prúdom do duší,
by človek smel sa vrátiť, kde žil najsamprv...
Preto sa Ježiš s láskou v obeť dáva rád
a poodpúšťa všetkým ako rodný brat.

XII. Dokonané

A poodpúšťa ľuďom ako rodný brat,
za viny všetkých vrúcne Otca odprosí,
dá nádej kajúcemu na svoj rajský sad
a nevysloví slovko trpkej ponosy.

Vie, že tá ťarcha, čo Mu trhá krátky dych,
ten oheň, čo mu páli pery, hrdlo, hruď,
je súčasť dávnych prisľúbení Otcových,
na kríži že sa skončí Jeho zemská púť.

Nastal čas dielo lásky smrťou dokonať,
by človek smel Boha zrieť z očí do očí;
zanechá pozostalým svoju rodnú mať,
kým v smrtnom kŕči tela prah dvier prekročí
vo svet, kde vykonať má ešte jeden čin:
má z mŕtvych zosňať ťarchu podedených vín.

XIII. Pieta

Má ešte z mŕtvych zosňať ťarchu hriešnych vín;
duch Kristov pozbavený ľudskej príťaže
zostúpi k dušiam do zamknutých hlbočín
a brány neba pre ne odvrieť prikáže.

A keď už zemou nelomcuje čierny strach
a slnko bledé hanbou tvár si odkryje
a zloba zľahostajnie ľuďom na perách,
mŕtveho syna zložia v lono Márie:

Údy má prebodnuté, ranu na hrudi,
matkino srdce meč bolesti preniká...
(Hľa, živý obraz stálej úcty pre ľudí
a téma pre sochára i pre básnika!)
Má veľkosť morí prerásť smútok Máriin,
kým telo tri dni nechal mŕtve Boží Syn.

XIV. Hrob

Kým telo tri dni nechá mŕtve Boží Syn,
takmer nik nepochopí Jeho zámery:
Bol On vôbec Boh? Či len ľudský podivín?
Tma pochýb z hrobu ľuďom zuby vycerí.

Nadarmo išli za Ním, žili z Jeho slov,
tri roky počúvali Jeho prísľuby...
A On tak ako každý: ľahol v hrobný rov,
ten hrob v nich všetko poobracal naruby.

Nemala ešte viera v človeku dosť síl,
musela ešte smrť Kristovi z cesty ustúpiť;
Synovstvo Božie živým hrobom dosvedčil,
by človek s vierou v Neho mohol v žití žiť,
kým ráz po pádoch nedorazí ku cieľu,
kde podrobiť sa musí Jeho ortieľu.

Via Crucis (Summa)

I podrobil sa Boh ľudskému ortieľu,
s krížom, keď udrela už Jeho hodina,
po ľudských pádoch vyberá sa ku cieľu,
o zlosť a nenávisť sa cestou potkýna.

Nemôže zastaviť sa, nabrať trochu síl,
s bremenom kríža stúpa najpríkrejšiu z ciest.
Za obetu si v svete kríž len vyslúžil;
aj za nás dnešných musel Ježiš ten kríž vliecť,

by splatil na Golgote náš dlh človečí,
dovolí postŕhať si z tela vetchý šat,
na smrtné lôžko kríža ľahne bez rečí
a poodpúšťa ľuďom ako rodný brat.
Má ešte z mŕtvych zosňať ťarchu hriešnych vín,
kým telo tri dni nechá mŕtve Boží syn.

Václav Daněk - Balada o uvězněném básníkovi (Památce Jiřího Hejdy) - sonetový věnec z aktuální sbírky "Balady a svízelky" (Akropolis, 2008)

22. září 2008 v 20:44 | Václav Daněk, Jiří Hejda |  Sonetové cykly
Pozn. 1: "Balada o uvězněném básníkovi" je biograficky laděnou poctou průmyslníkovi Jiřímu Hejdovi (se Zbyňkem Hejdou není nikterak spřízněn), z něhož se z nezbytí stal v komunistických lágrech básník. Protože měl zakázáno používat psací náčiní, ve své paměti uvil deset věnců, které mu hrůzy rudých lapáků pomohly přežít. Protože forma sonetového věnce, jedna z nejnáročnějších zkoušek básnického řemesla, a téma paměti jsou styčnými body obou básníků, je logické, že právě tímto způsobem vzdává ten dosud žijící poctu již zesnulému.
Pozn. 2: Verše (nebo jejich části) vyznačené kurzívou jsou přímými citacemi z Hejdových sonetů. Pro lepší pochopení vám doporučuji si přečíst jak toto dílo (HEJDA, Jiří: Sonety zpívané šeptem v stínu šibenice, Anthropos, 1993), tak i autobiografické dílo "Žil jsem zbytečně" (Melantrich, 1991).
Pozn. 3: Pro zastánce a příznivce komparativního čtení bude jistě zajímavé srovnání s "vězeňskou" poezií Jana Zahradníčka (Znamení moci, Čtyři léta, Dům strach)
1
klid večera jde šerem nad vltavou
propuštěn z války po mostě s ním jdeš
i s krásnou louisou kterou uhraneš
svou osudově velezrádnou zprávou
že narodí se samostatný stát
svobodná země bez císaře pána
kde právě ona vroucně milována
tam půjde s tebou štěstí dobývat
i stalo se pád říše nedojímá
kde domov můj a vzniká nová hymna
ze snů je vyklíčená skutečnost
a v prvokřiku živáčka i víra
v demokracii tvého všehomíra
stíny se kladou pod kamenný most
2
stíny se kladou pod kamenný most
studuješ hledáš mladé republice
na slunci záhon k prosperitě klíče
stromek tvé ceny zkošatěl a vzrost
v aleji strojů křtíš i s prezidentem
vzorový kolos tebou stvořený
a přesazuješ k nám i s kořeny
ekonomiku z pouti letem světem
s průbojným čichem s nímž se rodí ohař
je z tebe přední národohospodář
vědoucí kterak dostat z mála dost
jak odtajnit co na burzách se tají
jak neusnout když okna zhasínají
s tmou na město se snáší ospalost
3
s tmou na město se snáší ospalost
s tebe doba vyspat nenechává
a bezpráví se vystrkuje z práva
z demokracie ohlodaná kost
hákový kříž jsi tak tak ještě přestál
vítězstvím ve hře na schovávanou
pak svobodu o věnec obranou
ti zbořili až zbyl jen piedestal
kdo zbořili ji k snům tak svádivou
ve znaku měli srp a kladivo
vítali jsme je ověnčené slávou
do vidin vstřícných plánů vhrouženi
nad řekou kde nám v proudu souznění
pod jezem bílé krajky plavou
4
pod jezem bílé krajky plavou
i s kousky ledu v smutném prosinci
kdy pro tebe si přišli biřici
že budeš krmen trestaneckou stravou
pak budili a hrozili a soudili
nad mrtvým starým světem jásající
a volali na tebe šibenici
zlou samohonkou moci opilí
tak nevědoucí jako sebejistí
pod rudou vlajkou třídní nenávisti
obvinit provinilou nevinnost
dějiny tihle tovaryši rmoutí
berou jim provaz za tvé doživotí
a ty už nejsi vyhoštěný host
5
a ty už nejsi vyhoštěný host
ze světa v němž jsme všichni jenom hosté
v chalupě boha ach jak je to prosté
tvůj peníz za byt bere bezectnost
co dává ti jen mříže do okýnka
a neposílá na smrt provazem
kterýžto rozsudek je provázen
jásotem dětí jaká je to klika
že táta nebyl oběšen či sťat
ach jaký je to řád a jaký je to stát
v němž vládne kat a bezhlavé je právo
už nebudí tě v noci na výslech
už můžeš spát a v povolených snech
vracíš se na most s temnou dějepravou
6
vracíš se na most s temnou dějepravou
kde býval perun s ďáblem velký pán
a svržen byl i nepomucký jan
ale ty ve snu po něm jdeš s tou pravou
co s třemi dětmi lásku dala ti
v době co stála za pláč víc než za smích
učinila tě jedním z mála šťastných
teď oživuje čas tvé závrati
žili jsme jak dva ptáci v stínu stromu
za pohody i v burácení hromu
šeptáš své verše s nocí přemítavou
kdy žárovka ti v cele nedá spát
kdy nad sebou ji nesmíš zhasínat
a léta letí nad hradčanskou hlavou
7
a léta letí nad hradčanskou hlavou
se svatovítským chrámem na čepce
ty smíš se dívat ze své matrace
jen na žárovku žahavou a žhavou
jen na tu stropní druhou špehýrku
co kontroluje zdali nemáš v lůžku
provázek na krk nebo zrádnou tužku
a k velezradě kousek papírku
tak zatímco tě ponižují skřeti
sonety vštěpuješ si do paměti
a s jejich věnci i tvůj fous ti zhoust
adventní věnec kladeš na hrob ženě
ctihodné dámě chátrou oběšené
a chátra maskuje se na milost
8
a chátra maskuje se na milost
cítí co proti její vůli vzniká
ty proměněný z vězně na básníka
odmítáš veršem její zavilost
tam žít se nedá kde pár dobrodruhů
kol sebe šíří zoufalství a děs
se smečkou psů a podlézavých sluhů
když čest a právo ztratily se kdes
ač z tvého věnce oběšené dáme
krev umučených volá do nebes
dál chátra zpívá starý svět je v křeči
chór slábne už s ním nemává ten běs
ale své hovno nosí ještě v tlamě
když ví že na čest už se nevyvenčí
9
když ví že na čest už se nevyvenčí
že pokrytecký úsměv mění škleb
umřela louisa nesmíš na pohřeb
své vlastní ženě v sonetovém věnci
když nemáš svoji postavu a tvář
kde moje duše znova nalezne tě
nepodobáš se ani siluetě
vlastního stínu jsi jen svatozář
tvá láska dala perutě mým snům
vším jsem byl dík tvým bílým ramenům
a budoucnost se hlásí zpovzdálečí
svobodu slova chtějí ze všech stran
a s ní i dveře všude dokořán
i oko světa neustále větší
10
i oko světa neustále větší
původce věznitelských potíží
na výkon trestu zdá se nahlíží
už bez nápravných děr už bez korekcí
kde z úzké tmy a z mrazu z nebytí
křísily zmrtvělého utopence
jen sonety a vznikající věnce
kyslíkem plíce napájely ti
jak kdyby někdo zlehka z nebe třás
krůpěje rosy z květů sedmikrás
a vytahoval černou roletu
každý z těch věnců vrytých do kotrby
v samotkách psance nenávistné doby
pozvedá hůlku k svému koncertu
11
pozvedá hůlku k svému koncertu
každý z těch veršů víc než dva tisíce
nám uchovaných vrytých do palice
neutopených v žumpě pobertů
ti nevěděli že je nosíš v hlavě
co nepolapitelnou hostii
když propuštění na amnestii
naznačovali sladce dotěravě
s podmínkou vstupu z pekla do nebe
jen s autogramem fízla estébé
při odpuštění hříchů v jejich péči
ale ty nedal jsi svůj autogram
čímž pověděl jsi i jim jako nám
o lidské cti a o svobodné řeči
12
o lidské cti a o svobodné řeči
vedou se bitvy na čest sahá smrt
v žernovech mění toho na padrť
kdo vzdává se kdo na kolenou klečí
a mně se zdálo žes to napsal ty
protivník násilí a lidské špíny
na trhu hokynářských amnestií
tak neprodejný jako zaťatý
a proč tak zkoušen asi bůh to chce
vnadí své zakázané ovoce
člověka hledá v době nečlověčí
od hlasatelů nové sodomy
štítem tě ochránilo svědomí
v i v kriminále tvé a žádné něčí
13
v i v kriminále tvé a žádné něčí
šly sonety i v marný boj se dát
a nedbát ztrát jen vírou v slunovrat
a přišly na svět už ne vyděděnci
svědecké verše stroze výřečné
jimž do věnců se připletla tvá pouta
tak oponují knize ze života
s povzdechem v názvu žil jsem zbytečně
tvých dvanáct a půl roků v díře
tě pasovalo na rytíře
útěku z prožitého podnětu
žils propuštěnec zakázaných textů
až do skončení na indexu
zbytečně nežils tvůrče sonetů
14
zbytečně nežils tvůrče sonetů
zpívaných šeptem v stínu šibenice
kde celá hejna v podlebeční skříňce
po léta věnčila se do letu
a horovala s tebou pro svobodu
jejíž pád tenkrát byl tak otřesný
ty při své smůle nedožil ses jí
dověděl ses až po posledním soudu
že vyhrála bitevní šarvátku
a uctila i tvoji památku
zvoněním klíčů a dělovou salvou
a to je konec smutné balady
klid po mostě bez cizí nadvlády
klid večera jde šerem na vltavou
15
klid večera jde šerem nad vltavou
stíny se kladou pod kamenný most
s tmou na město se snáší ospalost
pod jezem bílé krajky plavou
a ty už nejsi vyhoštěný host
vracíš se na most s temnou dějepravou
a léta letí nad hradčanskou hlavou
a chátra maskuje se na milost
když ví že na čest už se nevyvenčí
i oko světa neustále větší
pozvedá hůlku k svému koncertu
o lidské cti a o svobodné řeči
v i v kriminále tvé a žádné něčí
zbytečně nežils tvůrče sonetů
Převzato z: DANĚK, Václav. Balady a svízelky. Akropolis, Praha 2008.
Sbírku lze koupit zde.

Algernon Charles Swinburne (1837-1909) - několik sonetů (posledních pět pochází ze sb. "Sonnets of English Dramatic Poets (1590-1650)" z r. 1882)

10. září 2008 v 17:52
Love and Sleep
Lying asleep between the strokes of night
I saw my love lean over my sad bed,
Pale as the duskiest lily's leaf or head,
Smooth-skinned and dark, with bare throat made to bite,
Too wan for blushing and too warm for white,
But perfect-colored without white or red.
And her lips opened amorously, and said--
I wist not what, saving one word--Delight,
And all her face was honey to my mouth,
And all her body pasture to mine eyes;
The long lithe arms and hotter hands than fire,
The quivering flanks, hair smelling of the south,
The bright light feet, the splendid supple thighs
And glittering eyelids of my soul's desire.
Hope and Fear
Beneath the shadow of dawn's aërial cope,
With eyes enkindled as the sun's own sphere,
Hope from the front of youth in godlike cheer
Looks Godward, past the shades where blind men grope
Round the dark door that prayers nor dreams can ope,
And makes for joy the very darkness dear
That gives her wide wings play; nor dreams that fear
At noon may rise and pierce the heart of hope.
Then, when the soul leaves off to dream and yearn,
May truth first purge her eyesight to discern
What, once being known, leaves time no power to appall;
Till yoiuth at last, ere yet youth be not, learn
The kind wise word that falls from years that fall--
"Hope thou not much, and fear thou not at all."
On the Death of Robert Browning
He held no dream worth waking; so he said,
He who stands now on death's triumphal steep,
Awakened out of life wherein we sleep
And dream of what he knows and sees, being dead.
But never death for him was dark or dread;
"Look forth," he bade the soul, and fear not. Weep,
All ye that trust not in his truth, and keep
Vain memory's vision of a vanished head
As all that lives of all that once was he
Save that which lightens from his word; but we,
Who, seeing the sunset-colored waters roll,
Yet know the sun subdued not of the sea,
Nor weep nor doubt that still the spirit is whole,
And life and death but shadows of the soul.
On the Deaths of Thomas Carlyle and George Eliot
Two souls diverse out of our human sight
Pass, followed one with love and each with wonder:
The stormy sophist with his mouth of thunder,
Clothed with loud words and mantled in the might
Of darkness and magnificence of night;
And one whose eye could smite the night in sunder,
Searching if light or no light were thereunder,
And found in love of loving-kindness light.
Duty divine and Thought with eyes of fire,
Still following Righteousness with deep desire,
Shone sole and stern before her and above--
Sure stars and sole to steer by; but more sweet
Shone lower the loveliest lamp for earthly feet--
The light of little children, and their love.
Dickens
Chief in thy generation born of men,
Whom English praise acclaimed as English-born,
With eyes that matched the worldwide eyes of morn
For gleam of tears or laughter, tenderest then
When thoughts of children warmed their light, or when
Reverence of age with love and labor worn,
Or godlike pity fired with godlike scorn,
Shot through them flame that winged thy swift live pen:
Where stars and suns that we behold not burn,
Higher even thatn here, though highest was here thy place,
Love sees thy spirit laugh and speak and shine
With Shakespeare and the soft bright sould of Sterne
And Fielding's kindliest might and Goldsmith's grace;
Scarce one more loved or worthier love than thine.
Christopher Marlowe
Crowned, girdled, garbed and shod with light and fire,
Son first-born of the morning, sovereign star!
Soul nearest ours of all, that wert most far,
Most far off in the abysm of time, thy lyre
Hung highest above the dawn-enkindled quire
Where all ye sang together, all that are,
And all the starry songs behind thy car
Rang sequence, all our souls acclaim thee sire.
"If all the pens that ever poets held
Had fed the feeling of their masters' thoughts,"
And as with rush of hurtling chariots
The flight of all their spirits were impelled
Toward one great end, thy glory--nay, not then,
Not yet might'st thou be praised enough of men.
William Shakespeare
Not if men's tongues and angels' all in one
Spake, might the word be said that might speak thee.
Streams, winds, woods, flowers, fields, mountains, yea, the sea,
What power is in them all to praise the sun?
His praise is this--he can be praised of none.
Man, woman, child, praise God for him; but he
Exults not to be worshiped, but to be.
He is; and, being, beholds his work well done.
All joy, all glory, all sorrow, all strength, all mirth,
Are his; without him, day were night on earth.
Time knows not his from time's own period.
All lutes, all harps, all viols, all flutes, all lyres,
Fall dumb before him ere one string suspires.
All stars are angels; but the sun is God.
Ben Jonson
Broad-based, broad-fronted, bounteous, multiform,
With many a valley impleached with ivy and vine,
Wherein the springs of all the streams run wine,
And many a crag full-faced against the storm,
The mountain where thy Muse's feet made warm
Those lawns that reveled with her dance divine
Shines yet with fire as it was wont to shine
From tossing torches round the dance aswarm.
Nor less, high-stationed on the gray grave heights,
High-thoughted seers with heaven's heart-kindling lights
Hold converse; and the herd of meaner things
Knows or by fiery scourge or fiery shaft
When wrath on thy broad brows has risen, and laughed,
Darkening thy soul with shadow of thunderous wings.
Beaumont and Fletcher
An hour ere sudden sunset fired the west,
Arose two stars upon the pale deep east.
The hall of heaven was clear for night's high feast,
Yet was not yet day's fiery heart at rest.
Love leapt up from his mother's burning breast
To see those warm twin lights, as day decreased,
Wax wider, till when all the sun had ceased,
As suns they shone from evening's kindled crest.
Across them and between, a quickening fire,
Flamed Venus, laughing with appeased desire.
Their dawn, scarce lovelier for the gleam of tears,
Filled half the hollow shell 'twixt heaven and earth
With sound like moonlight, mingling moan and mirth,
Which rings and glitters down the darkling years.
The Many
Greene, garlanded with February's few flowers
Ere March came in with Marlowe's rapturous rage;
Peele, from whose hand the sweet white locks of age
Took the mild chaplet woven of honored hours;
Nash, laughing hard; Lodge, flushed from lyric bowers;
And Lilly, a goldfinch in a twisted cage
Fed by some gay great lady's pettish page
Till short sweet songs gush clear like short spring showers;
Kid, whose grim sport still gamboled over graves;
And Chettle, in whose fresh funereal verse
Weeps Marian yet on Robin's wildwood hearse;
Cooke, whose light boat of song one soft breath saves,
Sighed from a maiden's amorous mouth averse;
Live likewise ye--Time takes not you for slaves.

Alice Meynellová (1847-1922) - dva sonety jedné z klíčových postav tzv. "Catholic Literary Revival" (1845-1961)

10. září 2008 v 17:45 | Alice Meynellová |  Sonety
Renouncement
I must not think of thee; and, tired yet strong,
I shun the thought that lurks in all delight--
The thought of thee--and in the blue Heaven's height,
And in the sweetest passage of a song.
Oh, just beyond the fairest thoughts that throng
This breast, the thought of thee waits, hidden yet bright;
But it must never, never come in sight;
I must stop short of thee the whole day long.
But when sleep comes to close each difficult day,
When night gives pause to the long watch I keep,
And all my bonds I needs must loose apart,
Must doff my will as raiment laid away,--
With the first dream that comes with the first sleep
I run, I run, I am gathered to thy heart.
Changeless
A poet of one mood in all my lays,
Ranging all life to sing one only love,
Like a west wind across the world I move,
Sweeping my harp of floods mine own wild ways.
The countries change, but not the westwind days
Which are my songs. My soft skies shine above,
And on all seas the colors of a dove,
And on all fields a flash of silver greys.
I make the whole world answer to my art
And sweet monotonous meanings. In your ears
I change not ever, bearing, for my part,
One thought that is the treasure of my years,
A small cloud full of rain upon my heart
And in mine arms, clasped, like a child in tears.

Christina Georgina Rossettiová (1830-1894) - šest sonetů od sestry slavného prerafaelity Danta Gabriela Rossettiho

10. září 2008 v 17:36 | Christina Georgina Rossettiová |  Sonety
"Sonnets are full of love..."
Sonnets are full of love, and this my tome
Has many sonnets: so here now shall be
One sonnet more, a love sonnet, from me
To her whose heart is my heart's quiet home,
To my first Love, my Mother, on whose knee
I learnt love-lore that is not troublesome;
Whose service is my special dignity,
And she my loadstar while I go and come
And so because you love me, and because
I love you, Mother, I have woven a wreath
Of rhymes wherewith to crown your honored name:
In you not fourscore years can dim the flame
Of love, whose blessed glow transcends the laws
Of time and change and mortal life and death.
Remember
Remember me when I am gone away,
Gone far away into the silent land;
When you can no more hold me by the hand,
Nor I half turn to go yet turning stay.
Remember me when no more, day by day,
You tell me of our future that you plann'd:
Only remember me; you understand
It will be late to counsel then or pray.
Yet if you should forget me for a while
And afterwards remember, do not grieve:
For if the darkness and corruption leave
A vestige of the thoughts that once I had,
Better by far you should forget and smile
Than that you should remember and be sad.
After Death
The curtains were half drawn, the floor was swept
And strewn with rushes, rosemary and may
Lay thick upon the bed on which I lay,
Where through the lattice ivy-shadows crept.
He leaned above me, thinking that I slept
And could not hear him; but I heard him say:
"Poor child, poor child:" and as he turned away
Came a deep silence, and I knew he wept.
He did not touch the shroud, or raise the fold
That hid my face, or take my hand in his,
Or ruffle the smooth pillows for my head:
He did not love me living; but once dead
He pitied me; and very sweet it is
To know he still is warm though I am cold.
The Thread of Life
I
The irresponsive silence of the land,
The irresponsive sounding of the sea,
Speak both one message of one sense to me:--
Aloof, aloof, we stand aloof, so stand
Thou too aloof bound with the flawless band
Of inner solitude; we bind not thee;
But who from thy self-chain shall set thee free?
What heart shall touch thy heart? what hand thy hand?--
And I am sometimes proud and sometimes meek,
And sometimes I remember days of old
When fellowship seemed not so far to seek
And all the world and I seemed much less cold,
And at the rainbow's foot lay surely gold,
And hope felt strong and life itself not weak.
II
Thus am I mine own prison. Everything
Around me free and sunny and at ease:
Or if in shadow, in a shade of trees
Which the sun kisses, where the gay birds sing
And where all winds make various murmuring;
Where bees are found, with honey for the bees;
Where sounds are music, and where silences
Are music of an unlike fashioning.
Then gaze I at the merrymaking crew,
And smile a moment and a moment sigh
Thinking: Why can I not rejoice with you?
But soon I put the foolish fancy by:
I am not what I have nor what I do;
But what I was I am, I am even I.
III
Therefore myself is that one only thing
I hold to use or waste, to keep or give;
My sole possession every day I live,
And still mine own despite Time's winnowing.
Ever mine own, while moons and seasons bring
From crudeness ripeness mellow and sanitive;
Ever mine own, till Death shall ply his sieve;
And still mine own, when saints break grave and sing.
And this myself as king unto my King
I give, to Him Who gave Himself for me;
Who gives Himself to me, and bids me sing
A sweet new song of His redeemed set free;
he bids me sing: O death, where is thy sting?
And sing: O grave, where is thy victory?
převzato odtud a odtud

David Shulman - Washington Crossing the Delaware (anagramatický sonet - každý verš je složen z písmen obsažených v názvu básně - z roku 1936)

10. září 2008 v 15:03 | David Shulman |  Sonety
A hard, howling, tossing water scene.
Strong tide was washing hero clean.
"How cold!" Weather stings as in anger.
O Silent night shows war ace danger!
The cold waters swashing on in rage.
Redcoats warn slow his hint engage.
When star general's action wish'd "Go!"
He saw his ragged continentals row.
Ah, he stands - sailor crew went going.
And so this general watches rowing.
He hastens - winter again grows cold.
A wet crew gain Hessian stronghold.
George can't lose war with's hand in;
He's astern - so go alight, crew, and win!
inspirováno tímto obrazem
převzato odtud

Václav Daněk - Hospodský sonet (jeden z mnoha sonetů mistra této formy, ze sb. Sestup z hory, 1999)

9. září 2008 v 16:21 | Václav Daněk |  Sonety
u sta rumů básnivino brácho tupláků
dej si na nás jednu ranku ať se žízeň tuží
buď rád že i tvoje tělo pámbu potáh kůží
jinak by tě museli k nám nosit v ruksaku
neboj se nás neděláme mejdlo na schody
ani ty z nás neuděláš namydlený sáně
kdyby byly malovaný vybodnem se na ně
boj se abys jednou nespad na hřbet z jahody
bejček by se neměl vázat k vysokýmu žlabu
mladá krev a chuť ho přejde jako mlíko bábu
lojem tělo proroste a lásce vyschne proud
dej si ještě letadýlko budeš dobrej pilot
jako žebřík do kurníku posranej je život
jen ty koně jdou i když jim prší za chomout
převzato odtud